Polovica decembra je za nami a to znamená, že nám nekompromisne odtikávajú posledné sekundy a čaká nás párty roka. Viem, že sa to veľmi nenosí, ale ja už to nemôžem ďalej tajiť. Musím učiniť prehlásenie – neznášam Silvestra. Nie, že by som sa radila medzi puritánov, ktorí hovoria rázne nie oslavám, rôznym druhom veselíc a alkoholu, ale čo je veľa, je veľa. Mám taký neodbytný pocit, že Silvester je prehnane organizovaná a hlavne povinná párty. A ja nemám rada, keď je niečo povinné. Mám z toho vyrážku.
Nebolo to tak vždy. Keď som bola malá, jazdili sme s našimi na hory a Silvester znamenal, že sa vyhnem povinnej večierke po Večerníčku, budem sa môcť nalievať kolou, napchávať sa a konečne to roztočím na miestnej didžine. Bol to taký kúsok slobody v detskom svete plnom schôdzok a povinností 😀
Pozdejšie, ako nám roky pribúdali, sa pridávali ďalšie rodiny, vypečení kamaráti a prvé dúšky alkoholu. Niekde za chatou sme splašili fľašu páleného a v desiatich ľuďoch sme ju do seba hodili predstierajúc, že sme opití. S najväčšou pravdepodobnosťou sme boli opití pýchou, ako sme s tými našimi rodičmi vybabrali, keď sme na Silvestra pili litre akože „čaju“ z termosky. Títo nechápaví „gerondi“ ale boli natoľko solidárny, že s nami tú hru hrali. Aspoň bol kľud.
Na Silvestra je všetko dovolené. Dokonca aj ponožky v sandáloch.
O chlp pozdejšie som sa postavila na vlastné nohy a na Silvestra vyletela spolu s kamarátmi z hniezda. Ľudí viac než postelí, nedotknuté lyže a snowboardy, soundsystém, za ktorý by sa nehanbili ani profesionáli v neustálej prevádzke, poháre (a vôbec všetko) vypité a zjedené a kúpeľňa, do ktorej by človek vošiel najradšej len v skafandri. Ale bola to sranda a vždy sme boli ochotní utratiť za tento Super All Inclusive pobyt všetky naše úspory. Všetko, čo sa na horách za tie roky udialo, podlieha prísnemu utajeniu a popravde, aj keby som vám to tu vyrozprávala, nikdy by ste mi neverili, čo je v dnešnej civilizovanej spoločnosti možné. Môžem prezradiť snáď len kľúčové slová: ľudská stonožka za pomoci izolepy, tančeky v lokálnom gaybare, kompilácie prejavov najznámejších diktátorov, nález zbrane, absencia nábytku alebo napríklad pes na tanieri (živý). A toto je len zlomok. Bolo to fajn, ale bolo toho dosť. Milujem svojich priateľov, ale na tieto párty už som skrátka stará. Mám rada posteľ len pre seba, nechcem počúvať jednu pesničku v osemhodinovej slučke, chcem si v kľude zalyžovať a nechcem myslieť na to, že mi niečo pláva v pohári.
Veľa ľudi, málo stoličiek.
Posledné roky na mňa padá silvestrovská depka, preto každý rok testujem niečo nové, čo by sa dalo na Silvestra robiť. Skúšala som behať, piť, nepiť, navštíviť rodné mesto alebo vyraziť do zahraničia. Tento rok dávam šancu našej Stovežatej matičke. Popravde vôbec netuším, čo od toho čakať, ale nebojte, ani na jednu z veží sa liezť nechystám. Myslím, že by to nebolo ono ani keby som sa rozhodla naháňať v oblakoch jednorožce, jeden rok skrátka končí a ďalší začína, človek tak zákonite trochu bilancuje a mrnčí. Ale možno ma práve vy inšpirujete k niečomu, čo sa dá na Silvestra robiť a čo spomínanú kliatbu prelomí. Čo budete robiť?
Žiadne komentáre