Vianoce sú tu. Stromčeky miznú, kaprom padajú hlavy a obchodné centrá hlásia stop stav. Hlavne neprepadnite kľudu a zachovajte paniku.
Podľa zážitkov posledných dní sú Vianoce asi o tom zozbierať čo najviac darov, naštvať čo najviac ľudí svojou prítomnosťou v obchode a o strašnom programe v telke 😀 Oficiálne sú ale hlavne o tom, aby ľudia, ktorí sa majú radi, boli spolu a spoločne dodržiavali (alebo aj nedodržiavali) vianočné tradície.
Zvláštne tradície? Hlavne, že tradície. 🙂
Prečo hovorím nedodržiavali? Zamyslela som sa totiž nad tým, ako prebiehajú Vianoce u nás doma. Tradície dodržiavame po svojom a o nejakom kľudnom prežití sviatkov nemôže byť ani reč. Je to blázninec.
Nebolo náhodou tých hviezdičiek a anjellikov dosť?
Začneme gastro rubrikou. Na štedrovečernej tabuli sa namiesto kapra vyvaľuje losos, prípadne rezeň. Je to predovšetkým ochranné opatrenie, keďže sa moja mamka bojí, že by nám kosti mohli rozrezať vnútornosti na cimpr campr. Žiadny kapor = žiadna šupina. Naše peňaženky teda zostávajú už tradične prázdne.
Nie, hviezdičiek a anjelikov nie je nikdy dosť.
Pôst? Nenechajte sa vysmiať. Že by sme nejedli v deň, kedy je všetko dovolené, chladnička praská vo švíkoch a všade sa povaľuje nejaký ten chlebíček alebo rohlíček? Jasné, a už keď sme pri tých koláčikoch, to nám tiež nejde. Namiesto nich máme tortu z cukrárne. Neprítomnosť koláčikov mama zase ospravedlňuje nie nedostatkom jej talentu, ale neefektívnymi pomocníkmi (a v tomto roku asi aj cenou masla).
Môj taliansky priateľ vyžaduje špagety s mušľami. Vraj nebude jesť telo kristovo. (Že si ale dá na raňajky prošutko, to je mu viera cudzia). Odmieta však jesť mušle z dovozu – „Vieš ako ďaleko je najbližšie more? Než sem dôjdu, sú úplne skazené.“ Obetuje teda spoločne strávené chvíľky so mnou a odchádza na Vianoce k maminke do Ríma, ktorá mu ešte za tmy skočí kúpiť tie najčerstvejšie mušle. A ja mu vlastne rozumiem. Kedy inokedy sa poriadne naje? Ako sám argumentoval, naša špajza je beztak plná šošovice a pšena.
Zabaľte to v štýle. 😉
Pokračujeme. Jablko nekrájame, iba ho jeme. Namiesto olova lejeme šampus po stole a črievičkou hádzať tiež nemôžeme, pretože nám ju zožral pes, ktorého sme milosrdne vzali na Štedrý deň dovnútra. Ani lodičky nemôžeme púšťať, pretože orechy lúskame kladivom, a ako je známe, deravá loď ide nekompromisne ku dnu.
Že by ste naozaj stále nič nemali?! Mrknite rýchlo na naše bestsellery, my to nikomu neprezradíme.
Je tu ale jedna tradícia, ktorú bez výnimky dodržiavame už dvadsaťpäť rokov, teda, odkedy som na svete. A to je vianočný stromček, ktorý v noci z 23. na 24. nosí – a pozor – Ježiško. Idete spať a medzitým, čo spíte, priletí bábätko so stromčekom pod pazuchou. Normálka. Môjmu priateľovi to normálne vôbec nepríde – „Ako môže bambino Gesù [džezu] lietať a nie to ešte niečo nosiť?“. Ale on tomu nerozumie. Môj otec sa túto tradíciu snaží už roky zastaviť a šikovne navrhuje, aby sme stromček ozdobili spoločne ako rodina. Neviem, čo sa mu nepáči na čakaní, kým všetci zaspia (čo môže byť v dobe vianočných večierkov až nadránom), zakradnúť sa s dvojmetrovým stromom cez celý dom a rozmotávať desaťmetrovú reťaz svetielok. Stromček nosí Ježiško a basta.
Bestsellery pre tohtoročné Vianoce.
No a darčeky, tie samozrejme tiež dodržiavame.☺ Aj to sa naši snažia zredukovať, ale aj v tomto bode sme so sestrou neoblomné. Tento rok darček iba jeden a budúci rok napríklad žiadny, nie? Žiadne také. Darčeky boli, sú a budú.
Žiadne komentáre