V zdravom tele zdravý duch?

Je to tu, olympiáda – sviatok pre všetkých športových nadšencov ale aj gaučových povaľačov. O ničom inom sa v súčasnosti ani nehovorí, len ako má Velez-Zuzulová životnú formu a ako to tí naši hokejisti odflákli. Tento všadeprítomný športový duch ma donútil zrekapitulovať si svoju športovú kariéru, ktorá je mimochodom veľmi bohatá. Potom, čo som totiž po desiatich rokoch skončila v oddiele synchronizovaného plávania, pretože som mala na práci dôležitejšie veci, ako bola napríklad puberta a veci s ňou spojené, vrhla som sa na experimentovanie. Čo rok, to nový šport.

Hneď po kariére akvabely som sa krvopotne chcela vrhnúť na pozemný hokej. Zdalo sa to ako celkom logický krok, ide predsa o šport príbuzný 😀 Keď som však dorazila na svoju prvú hodinu florbalu (omylom), sekla som spoluhráčku hokejkou do zubu a ostatné mi dali pohľadom jasne najavo, že už tam nemám nikdy chodiť. A tak som už nikdy neprišla. Vedela som, aké drsné sú dievčatá z vody, ktoré len nevinne mávajú nohami nad hladinou, aké tak asi môžu byť dievčatá ozbrojené hokejkou?

Keď som začala bývať sama v Bruseli, rozhodla som sa, že by som sa ako sebestačná žena mala naučiť v prípade nebezpečia brániť. Prihlásila som sa teda na kurz sebaobrany, respektíve krav maga. Áno, je to technika sebaobrany vypracovaná na boj zblízka izraelských bezpečnostných zložiek, Mosadu, SWAT tímov a tak ďalej. Pre bývalú vodnú baletku ako stvorené. Bolo to asi to najpríšernejšie, čo som kedy zažila. Pripadala som si ako na výcviku púštnej divízie v blízkosti Bagdadu, niečo ako svojvôľa nebolo tolerované, piť sa smelo len vo vyhradený čas, tridsať sekúnd, v squate. Museli sme skákať, robiť kliky a angličáky a pri tom počítať do päťdesiat. Keď to niekto pokazil, začalo sa odznova. Asi som ešte nezmienila, že hodina prebiehala vo francúzštine a ja som nevedela ani slovo francúzsky. A tak keď sme museli utvoriť dvojice, nikto so mnou nechcel mať nič spoločného. Na mňa sa ušlo dievča, veľmi eufemisticky povedané, krv a veľa mlieka. Ani som sa nestihla spamätať, skočila mi na chrbát a ja som s ňou musela behať po celej telocvični tam a späť ako blázon. Nakoniec nasledoval nácvik bojovej techniky. „Tu ho odstrčíš, tu ho tresneš, tu ho ovalíš a tu sa stále kryješ.“ Vždy som mala trochu problém s koordináciou pohybov (a vďaka tomu, že vo vode nie je naviac nič vidieť mi nácvik figúr trval rádovo o týždne dlhšie ako ostatným), nie je teda prekvapením, že som ani tentokrát netušila, ktorá bije. Nekryl ma nikto a pomlátila som všetkých okolo. Dôsledkom bolo, že okolo mňa bola kopa trojíc a ja som stála uprostred telocvične sama. Usúdila som, že cieľ som splnila, takže útočníka určite zaženiem rovnakým spôsobom. Šla som teda spokojná domov a už som sa tam nikdy znovu nevrátila.

Zabrúsila som aj do tanečných disciplín. Samozrejme som na strednej absolvovala tanečnú, a to šliapanie kapusty so spolužiakmi mi nečinilo veľké problémy. Na základe tejto skúsenosti som teda usúdila, že mám aj na ťažší kaliber. Na hodine brušných tancov ma nejaká pani vykričala, že na to nemám pupok, a tak som vyrazila na hip-hop a street dance, pretože na to mám celkom solídny zadok 😀 Opäť som narazila na problém s koordináciou pohybov, ale tentokrát som sa sama sebe nesmiala len ja, ale aj moja kamarátka, ktorá bola sama úplne šialená a svojim prejavom som odbúrala aj inštruktorku, ktorá už toho musela zažiť celkom dosť. Povedala som si, že mi to za to nestojí, takže keď dorazil aj kameraman, vytratila som sa na záchod a už ma tam viac nikdy nikto nevidel 😀 Ešte to, aby z toho bol záznam! Áno, chcem, aby ma ľudia poznali, ale kvôli mojim článkom, nie tancu pripomínajúcemu epileptický záchvat.

Stále to s tancom ale nevzdávam a mám na zozname napríklad pole dance a latinské tance. Čo sa pole dance týka, premýšľam, či nie je znamenie, že som raz spadla z rebrín. Nejednalo sa o nejakú akrobaticky náročnú činnosť, musela som iba vyliezť hore. Lenže ja som sa nejakým spôsobom zabudla tej rebriny držať a tresla som sebou chrbtom na zem. A u tých latinských tancov premýšľam, či sa smie na hodinách piť. Neviem, či iba samotný pohyb bokov dokáže rozprúdiť moju studenú východoeurópsku krv tak, aby som splynula s južanskou náturou a odviazala sa. Láka ma napríklad aj lezenie, ale mám také tušenie (podložené zvracaním z ruského kola), že mám strach z výšok.

Jasné, mohla by som robiť nejaké nenáročnejšie športy, ako je beh, plávanie alebo joga, a aj ich robím, pretože ako vidíte, experimentovaním by som veľa zdravého ducha do môjho tela nevniesla. Ale predsa len chcem do života trocha toho vzruchu 😀 Naviac ma väčšina týchto aktivít rozčuľuje, pretože mi je pri nich buď príliš zima, príliš teplo alebo to príliš bolí 😀 Áno, mám toho pravého športového ducha. (Ešte, že mám od Boha rýchly metabolizmus.)

Takže, čo budem robiť? Napadajú mi aj také blbosti, ako sú kayaking, sokoliarstvo alebo ragby 😀 Ach áno, tak ja si idem zanadávať na hot jogu a potom do sauny. Viete, že sa každoročne konajú majstrovstvá sveta v saunovaní? Takže aj to je šport!