MÓDA KOZMETIKA

Olympionikom ľahko a rýchlo

26.2.2018

Olympiáda, olympiáda, olympiáda. Pretože posledných štrnásť dní sa o ničom inom ani nehovorilo, vydala som sa do olympijského parku zažiť olympiádu na vlastnej koži. Jednak preto, že som milovníkom zimných športov (aspoň som si to myslela) a taktiež preto, aby som mala o čom písať. V podstate som sa obetovala pre článok a riskovala tak vlastný krk. Kto čítal článok V zdravom tele zdravý duch, tak vie, že je to skutočne tak, pretože nie som práve jedinec oplývajúci športovým talentom.

Problém je v tom, že v televízii to všetko vyzerá tak jednoducho. Sadneš na boby, šup a si dole. Skočíš na lyžiach a gravitácia sa o zbytok postará. Ladne sa nesieš po ľade a zrazu sa ti na krku hojdá medaila a posielaš vzdušné pusy. Mne sa teda nikde nič nehojdá, možno tak nudľa pod nosom. S medailami obvykle súvisí aj finančná odmena a nezabudnuteľné chvíľky. Tučná odmena ma minula, ale dala som si tučný burger, na nervy. A nezabudnuteľné chvíľky? Hej, tak tie som zažila.

Čapicu nasaďte a) keď je vám zima, b) keď sa hanbíte.

Ako starý snowboarďák som si vyšliapala na miestny kopec, veľký asi ako väčšie mravenisko. Tam som čakala na zjazd s tlupou pätnásťročných chlapcov. Sebavedome som sa ohliadla, ako „tak kukajte chalani, ako sa to robí“ a zišla som ten kopček. Dole som sa zaradovala, ako sa mi to pekne podarilo, keď na mňa zrazu chalani začali kričať, nech „nečumím a navalím snowboard“. Potom mi povedali, že tu trénujú triky a poslali ma na inú placku, na ktorej jazdili deti na lopatách. Ponížene som sa odtackala preč a premýšľala o kréme na vrásky.

Nie je dôležité, čo je vnútri, ale aký je vonkajšok.

Hneď vedľa stál úplnou náhodou lyžiarsky skokanský mostík. Už už som sa tam chystala vyskúšať fyzikálne zákony, keď som spozorovala, ako akési dieťa pri zjazde prepadlo cez zábradlie. Viselo tam, bezmocne mrskalo nožičkami a vrieskalo na celý areál. Na smrť sa stále ešte cítim mladá, a preto som radšej vďačne odmietla.

Ak je človek v stave emočného rozrušenia, pomôže teplý nápoj.

A čo tak biatlon? Máme u nás toľko olympijských nádejí, ktoré sa preháňajú na bežkách a strieľajú puškou. Aj ja som sa predsa chcela zaradiť do čela svetového rebríčka! Pripadala som si však ako ochrnutý stredoveký lovec. Nie že by som v Poprade hľadala jeleňa na odlov, ale počiatky biatlonu siahajú práve až do stredoveku, kedy šlo viac o prežitie, než o športové vyžitie. Padala som ako hruška, za chrbtom som neustále počula „stopa!“ a ešte mi aj nadávali, že im ničím dráhu. No jasné, ale zdvihni sa, keď si ležíš na lyžiach! Po zahliadnutí môjho výkonu mi na strelnici radšej vrazili do ruky namiesto malorážky laserovú pištoľku. To bol vrchol a koniec môjho poníženia.

Razím také pravidlo. Ak hrozí, že budem za blbca, tak nech pri tom aspoň dobre vyzerám.

Hokej som preskočila, rovnako ako krasokorčuľovanie. Ako každý správny Slovák som sa naučila korčuľovať na rybníku a pri sledovaní zápasov našich slovenských hrdinov. Viem teda presne, kedy je najlepší čas prihrať, kedy strieľať a že zakázané uvoľnenie sa netoleruje. A krasokorčuľovanie je hokej v sukni. Prešla som teda rovno na curling. To je ten šport, kde jeden hádže kamene a druhý zametá, a to všetko na ľade. Zaujímavé je, že moje družstvo ma okamžite eliminovalo a automaticky mi vrazilo do ruky metlu. Tak som tam ako ten blbec zametala a zametala, až sa zo mňa parilo a v hlave som si hovorila, čo to tí ľudia vymýšľajú za športy.

Nakoniec som ale našla svoj kútik. Bola ním Food zóna. Tam som sa zapojila do všetkých disciplín a za všetky som vyhrala zlatú… a vlastne aj striebornú a bronzovú. Športu zdar!

Mohlo by sa vám páčiť tiež...

Žiadne komentáre

Komentovať